Ahoj, som Cliff Weitzman.

Mám dyslexiu.

Zistili mi ju v 3. triede. Bol to najlepší deň v mojom živote.

Dovtedy som v škole len predstieral, že viem čítať.

Sedel som s otvorenou knihou a prstom prechádzal po riadkoch, aby si ostatní (rodičia, učitelia, kamaráti, súrodenci) nemysleli, že som hlúpy alebo lenivý.

Čitateľské kruhy boli desivé.

Deti čítali jedno po druhom. A pomaly prichádzal rad na mňa.

Začali sa mi potiť dlane.

Vypočítal som si to presne. A tesne pred mojím radom…

Išiel som sa skryť na toaletu.

Robil som to zakaždým.

Ľudia si asi mysleli, že mám problém s močovým mechúrom. Stále lepšie, ako keby si mysleli, že som hlupák.

Najhoršie to bolo s otcom. Bol môj hrdina.

Človek, ktorým som sa chcel stať.

Všetci ho milovali. JA som ho miloval. Chcel som, aby bol na mňa hrdý.

„Cliff, prečo si taký lenivý? Nechceš sa naučiť čítať?”

„CHCEM! NEVIDÍŠ, AKO VEĽMI SA SNAŽÍM?!“ vykríkol som cez slzy.

„Nie, nevidím. Každý deň ti venujem 2 hodiny. Kúpil som každý program. Prestaň sa vrtieť a sústreď sa, aspoň raz.”

„SÚSTREĎ SA?! Veď sa stále sústreďujem.“

„Nesústredíš. Je ti to jedno. Aj tvoja sestra vie čítať a má 6.”

„Pretože JA SOM JU TO NAUČIL! Nechcel som, aby si tým prešla tiež.

Poznám všetky pravidlá. Každé jedno. Ale keď ich použijem, nefunguje to.“

Kedysi som sníval o čítaní.

Ako dieťa som chcel byť prezident, vedec aj popstar.

Vedel som, že aby som sa ním stal, musím vedieť čítať.

Nosil som všade knihu pod pazuchou a predstavoval si, že ju raz prečítam.

Najviac som sa chcel naučiť čítať Harryho Pottera.

No po 20. raze, keď ma knihovníčka zobudila na tretej strane knihy, vzdal som to.

Našťastie to so mnou môj otec nikdy nevzdal.

Otec veľmi tvrdo pracoval. Takmer nikdy s nami nejedol večeru.

Ale kvôli tomuto prichádzal domov skôr:

Posadil sa na moju posteľ a pomaly, hlbokým hlasom mi čítal Harryho Pottera. Od radosti mi žiarili oči. Miloval som to.

Keď nemohol prísť domov včas, nahral sa, ako mi číta Harryho Pottera, na kazetu. Zaspával som pri počúvaní tej pásky. Stále dookola, otcovo hlas.

Mal som veľké šťastie, lebo som mal aj mamu (MamaMedveď). A tá sa starala. A vie úžasne hľadať informácie.

Jedného dňa, asi počas tisíceho googlenia alebo v jednej zo 100 kníh, ktoré čítala o dyslexii, našla diagnózu. Dala ma testovať. Mala pravdu. Mal som dyslexiu aj ADD.

Keď som zistil, že mám dyslexiu, vydýchol som si tak hlboko, ako deväťročné dieťa dokáže. „Konečne!“ pomyslel som si, „nie som pokazený, nie som hlúpy a určite NIE som lenivý!”

„Super,“ pomyslel som si, „teraz poznáme názov problému, poďme ho opraviť!“

Prečítať vetu mi dá toľko námahy, ako keď niekto rieši v hlave dlhé delenie čísel. 462/7=…

Po odstavci som vyčerpaný (to je 10 príkladov za sebou),

po kapitole? To je, akoby som vyriešil v hlave 300 príkladov za sebou.

Vlastne neexistuje „po kapitole” – aj keby som mal nekonečnú energiu, pred koncom kapitoly zaspím alebo začnem robiť chyby (nechápať text). Príliš veľa procesov v hlave.

Počúvanie neberie toľko energie ako dekódovanie textu.

Otec našiel audioknihu Harry Potter a Kameň mudrcov, číta Jim Dale. Kúpil mi ju.

Počúval som ju 22-krát za sebou.

Tie prvé 3 strany, kde som v knižnici zaspával? Viem ich naspamäť. Spolu s prvou kapitolou. Aj po 13 rokoch.

Neprestal som počúvať. Počul som všetky knihy v sérii. Potom Narniu, Pána prsteňov, Hru o tróny, Piliere Zeme, Atlas Shrugged.

Nikdy som neprestal počúvať.

Na chrbte som mal obrovský balvan, ktorý mi bránil byť tým, kým chcem. Každá veta trvala večnosť. Teraz mám krídla.

Začal som zrýchľovať tempo počúvania z 1x na 1,25x, 1,5x, 2x až 2,5x. Ako som si zvykal, pamätal som si všetko.

Počúval som cestou na bicykli do školy, keď som čakal na mamu, pred spaním, pri upratovaní, vonku aj na toalete.

Dokončil som 2 audioknihy za týždeň. 100 kníh ročne. 12 rokov v tomto tempe. Je to bez námahy, vlastne najlepšia časť môjho dňa.

Nie na všetky knihy, ktoré dostaneš v škole, existuje audiokniha. Moja letná bola "Marley a ja" a nemala audioknihu. Tak mi ju pred strednou mamina čítala v posteli.

Každý deň na strednej som mal hodinu v špeciálnej triede.

Veľa som experimentoval. A začal používať technológie ako žiadny učiteľ v špeciálnej škole. Zobral som zodpovednosť za svoje úpravy a vzdelanie. Požiadal som o pomoc a zistil, ako sa učím najlepšie.

Absolvoval som aj skoro všetky AP a Honors predmety, GPA nad 4,0, bojoval som s administratívou aj učiteľmi, ktorí neverili na dyslexiu. Neskôr sa podelím o nástroje, ktoré som vtedy používal.

Mal som tiež úžasných učiteľov, ktorí ma nadmieru podporovali.

Tvrdou prácou (a presviedčaním mnohých učiteľov) som sa dostal na Brown University. Problém… nevedel som prečítať letnú knihu – audiokniha nebola.

Rovnako neexistujú audioknihy na väčšinu učebníc, materiálov, PDF, e-mailov či wikipédií, ktoré treba v škole čítať.

A tak som sedel s mamou v jej posteli, čítala mi moju letnú knihu. Lenže mama musela aj pracovať, nemala čas čítať všetko.

Noc pred odletom na Brown som mal prečítané len 2/3 knihy.

Nemal som inú možnosť, hackol som starý TTS systém, nahral zvyšok do iPhonu a počúval v lietadle.

Podarilo sa!

Popritom som sa naučil programovať (neskôr viac aj o tom, s dyslexiou) a softvér ešte vylepšil.

Ďalšie 4 roky na vysokej som tento systém zdokonaľoval. Namiesto trápenia sa pri učebnici som narýchlo odfotil 15 strán a počúval počas raňajok alebo jazdy na longboarde do školy.

Počúval som 100+ strán týždenne do školy, vo vlaku či autobuse na hackathony. Často som mal pocit, že len ja mám načítané prednášky.

Dnes vďaka Speechify môžu milióny ľudí fungovať v škole aj v spoločnosti.

Pamätaj – najdôležitejšie je pomáhať tak, ako by si to potreboval ty, keď si bol malý. Aspoň pre mňa.

Veľa lásky ❤

Cliff Weitzman